Komentáre

10/12/03 Niekoľko poznámok k Tlačovej rade SR

Zopár krát sa na tejto stránke objavila zmienka o Tlačovej rade Slovenskej republiky (TR). Prednedávnom poznámka editora stránky, že TR by mala zverejňovať dôsledne mená sťažovateľov (v niektorých prípadoch ich vo výročnej správe neuviedla), či nedávna jeho poznámka o tom, ako čaká na vybavenie svojho podnetu podaného skraja leta. Domnievam sa, že výročná správa o činnosti TR (a obdobie apríl 2002 - apríl 2003) a ňou poodhalená prax, kladie aj veľa ďalších otázok.

1. Koncepcia, systémová chyba či slepá ulička?

Tlačová rada si stanovila pravidlo, že rieši iba prípady, ktoré sťažovateľ voči médiám nerieši súdnou cestou.

Otázna je logika tohto pravidla. Porušiť zákon a správať sa v rozpore s Kódexom novinárskej etiky SSN, ktorý TR považuje za vodítko pre svoju činnosť, sa predsa nevylučuje, môže sa prekrývať, dopĺňať. Neuspieť „pred zákonom“ nemusí znamenať „neuspieť“ zoči-voči nedodržiavaniu novinárskeho kódexu. Neporušiť zákon ešte neznamená aj konať v súlade s etickým kódexom.

TR sama tvrdí, že nechce ovplyvňovať konanie súdne rozhodnutia. Čím? Svojím názorom? Zdá sa, že médiá môžu komentovať neukončené súdne prípady a rozhodnutia, aj vo vlastnej veci, a je to v poriadku - nenamieta nik, ani Tlačová rada nie. A potom: TR predsa nekonštatuje porušenie zákona, ale novinárskeho kódexu. To by potom napríklad rôzne komory či iné orgány a organizácie boli celkom nanič, ak by museli so stanoviskom či dokonca rozhodnutím čakať na rozhodnutie súdne.

Nech by na to ale mala TR akýkoľvek - tento alebo iný - dôvod (napr. príklady fungovania podobných rád zo zahraničia), predovšetkým treba brať do úvahy pravidlá, aké slovenská TR dohodla (či bola schopná dohodnúť) medzi sebou a médiami. A tiež brať do úvahy reálne domáce legislatívne prostredie. Práve v tomto kontexte sa pravidlo TR („alebo my, alebo súd“) javí ako dokonalá pasca pre sťažovateľa.

Ak by totiž TR garantovala zverejnenie svojho rozhodnutia v médiu, bolo by to (čiastočne) iné. Lenže negarantuje. Zdá sa, že medzi TR a vydavateľmi neexistuje dohoda, že každé slovenské tlačené médium sa zaväzuje publikovať opravu či nález TR. Keď teda chcete mať záruku, že sa domôžete uverejnenia opravy či ospravedlnenia, takúto záruku vám môže poskytnúť len súdne rozhodnutie, Tlačová rada nie.

Kruh sa uzavrie, keď si uvedomíme termíny. Lehoty, v akých rozhoduje TR, sú pomerne dlhé. Lenže v zmysle zákona treba požiadať o opravu a - keď ju noviny neuverejnia - jej uverejnenia sa dožadovať súdnou cestou najneskôr do 60 dní od publikovania článku. Slovom, je prakticky vylúčené najskôr to „skúsiť“ cez TR, a keď uspejete, ale médium nález neuverejní, tak potom ísť na súd. Takže sa musíte rozhodnúť. Keď sa rozhodnete ísť na TR, určite už nestihnete zákonné lehoty. Lenže ak aj „uspejete“ s podnetom na TR, záruka uverejnenia opravy/ospravedlnenia/nálezu je vo hviezdach - a vy si ako zadosťučinenie môžete jej rozhodnutie zavesiť do obývačky a zavolať naň susedov a priateľov... Ako sa rozhodnete?

2. Prax

Tlačová rada sa vo svojej praxi zaoberá výlučne takými podnetmi, ak ich autor je ochotný/schopný zúčastniť sa konania pred TR osobne. Tie podnety, ako to uvádza informácia na webstránke, keď sa autor osobne nedostavil na konanie, TR odložila. Jej štatút pritom nemá podmienku, aby sa autor podnetu osobne zúčastnil konania - možnosť „ústneho konania“ upravuje rokovací poriadok, lenže ani ten nehovorí, že ak sťažovateľ nedostaví, podnet sa automaticky odloží. Rovnako platí, že ani štatút, ani rokovací poriadok nikde neuvádzajú, že TR sa zaoberá iba podnetmi od osôb, ktorých sa porušenie Kódexu novinárskej etiky zo strany média dotýkalo osobne.

Nevedno, ako si to TR predstavovala pri písaní svojho štatútu a rokovacieho poriadku, ale je jasné, že v praxi týmto spôsobom vylučuje podnety od autorov mimo Bratislavy, kde TR sídli. Ťažko si totiž predstaviť, aby niekto kvôli konaniu, ktorého výsledok dokonca nemá ani žiaden praktický dopad (TR negarantuje publikovanie nálezu v dotknutom médiu), cestoval vo svojom osobnom čase do Bratislavy čo i len z Trnavy, nieto z napríklad Košíc. A možno aj niekoľkokrát. (Preplácanie nákladov je pre normálne (životom) zamestnaného človeka irelevantné.) Ešte „dôslednejšie“ týmto spôsobom TR prakticky vylúčila prípady takých podnetov, kedy ich autorovi nejde o „vlastnú vec“, ale chce upozorniť na porušovanie kódexu novinárskej etiky v nejakom síce konkrétnom, no s jeho osobou priamo nesúvisiacom prípade. Nebudete predsa na úkor rodiny a práce cestovať z Michaloviec, aby ste pred radou v Bratislave zastupovali obecný záujem verejnosti, teda čosi, čo by mala robiť TR sama od seba.

Neobstojí ani argument, že TR potrebuje, na spôsob súdneho konania, počuť a doplniť argumenty autora podnetu (akoby žalobcu) - a bez nich nemôže konať. Určite jestvujú prípady, a sú ich plné noviny, kedy písomná dokumentácia a odvaha použiť normálny úsudok sú dostatočné na posúdenie veci. Ďalej: Tlačovej rade nič nebráni, a v jednom prípade to aj využila, ak potrebuje, objednať si k veci expertné posudky, povedzme spolupracovať s katedrou žurnalistiky UK v Bratislave. Slovom, vyvinúť aspoň elementárne úsilie s cieľom svoje správne zapísané ušľachtilé ciele a ambície.

3. Uzmierovateľ, či strážca etiky?

V ustanovení štatútu TR o predmete jej činnosti sa uvádza „1. Podpora a ochrana práv verejnosti na pravdivé, overené a odborne fundované informácie. 2. Dohliadanie na dodržiavanie etických zásad novinárskej práce v periodikách vydávaných na Slovensku a posudzovanie sťažností na porušovanie týchto zásad.“ Pôsobnosť TR potom štatút na inom mieste definuje aj ako „zaujímanie stanovísk k porušovaniu etických zásad novinárskej práce vo všetkých tlačových periodikách na Slovensku a v ich redakciách alebo vydavateľstvách“, ako aj „sledovanie dodržiavania profesijných povinností novinárov“. Je teda zapísané, že posudzovanie podnetov od sťažovateľov zvonku TR na porušovanie zásad novinárskej etiky je iba jedna z činností, ako si ju v štatúte zadefinovala samotná TR. A ešte inak: Štatút TR umožňuje, ba predpokladá možnosť konať aj bez konkrétneho podnetu od sťažovateľa, a rokovací poriadok túto možnosť dokonca stanovuje: „Rada môže začať konanie o porušení zásad novinárskej etiky aj z vlastnej iniciatívy."

Aká je prax? Podľa výročnej správy: v rokoch 2002 (od apríla) prerokúvala 14 prípadov a v roku 2003 (do apríla) 11 prípadov. Ako vyzerá ich štruktúra z hľadiska „zdroja“ podnetu?

A. Všetky konania sa uskutočnili výlučne na základe podnetu sťažovateľa (zvonku)
B. Všetky prípady, keď sa autor osobne nedostavil, boli odložené.
C. TR ani raz nevyužila možnosť konať z vlastného podnetu.

Z toho vyplýva, že sama TR v slovenských médiách za obdobie apríl 2002 - apríl 2003, teda za celý jeden rok, ani v jedinom prípade nezaznamenala porušenie Kódexu novinárskej etiky, resp. princípu „pravdivých, overených a odborne fundovaných informácií“. Iba návštevníkom stránky Slovak Press Watch to musí pripadať ako dobrý vtip.

Kto by si myslel, že TR bola alebo je natoľko zavalená podnetmi zvonku, aby bola jej činnosť významná pre forsírovanie etiky v slovenských tlačených médiách aj bez vlastnej iniciatívy, tak môže posúdiť štatistiku. TR za toto obdobie prerokovala 25 prípadov, z nich ale 10 odmietla ako neopodstatnené, nepatriace do jej kompetencie alebo sa nimi nezaoberala, pretože ich riešia orgány činné v trestnom konaní. Takže vlastne za celý rok „riešila“ 15 prípadov. Zo štyri sa podľa informácie na webstránke stále riešia. Zo dva vybavila „dohodou“. Niektoré odložila pre neúčasť sťažovateľa... objavuje sa dokonca aj verdikt, že sťažnosť „vzala na vedomie“. A iba v 2, slovom dvoch (!), prípadoch za jeden rok skonštatovala porušenie kódexu novinárskej etiky. Ako výrečná kuriozita vyznieva konštatovanie TR k obom týmto prípadom v kolónke „reakcia denníka“: „bez reakcie“.

K dnešnému dňu

Tlačová rada Slovenskej republiky sama seba dobrovoľne a vlastnou praxou vmanévrovala do polohy akéhosi uzmierovateľa medzi sťažovateľom, ak je schopný vysvetľovať a obhajovať svoj podnet osobne rokovaní rady v Bratislave, a príslušným médiom (vydavateľom), ktorému zo žiadneho rozhodnutia TR nevyplynú žiadne záväzky. Extrémny výsledok jej práce - 2 prípady porušenia novinárskej etiky vo všetkých slovenských tlačených periodikách za celý jeden rok - hovorí sám za seba. Ale ani nie táto „kvantita“ je rozhodujúca. V priebehu jeden a pol ročného fungovania TR sa v tlačených periodikách objavilo niekoľko významných modelových podnetov, kedy TR mohla mať ambíciu konať samostatne, z vlastnej iniciatívy. Vo všetkých prípadoch mohla TR napomôcť tomu, aby sa na Slovensko konečne začali v praxi formovať hranice toho, čo považujeme za etické (súladné s kódexom novinárskej etiky), a aby tlačené médiá dostávali aspoň nejakú spätnú väzbu. Hoci napríklad iba pri toľko rozšírenom profesionálnom nedbajstve, na ktoré denne upozorňuje webstránka, ktorú teraz čítate, a ktoré sa javí ako „najsilnejšia“ stránka slovenskej žurnalistiky. Čo by malo byť menšou ambíciou Tlačovej rady, než podnietiť diskusiu, aby sa o týchto fenoménoch a modelových príkladoch zo súčasnej žurnalistiky na Slovensku začalo vážne diskutovať?!

Členmi Tlačovej rady sú aj významný právnik, mediálna odborníčka, duchovný... osobnosti, ktoré bežne verejne komentujú „stav sveta“ z titulu svojej morálnej autority, a z rovnakého titulu sami na seba dobrovoľne vzali členstvo v tomto inštitúte. Čo im bráni vziať na seba zodpovednosť a z titulu výsady, akú im zverili novinársky syndikát a vydavatelia, dospieť aspoň k polemickému názoru, aký sa môže stať impulzom na serióznu diskusiu? Isteže, neľahká, komplikovaná, ba kontroverzná vec - no a čo?!

V úvode Výročnej správy Tlačovej rady Slovenskej republiky za rok 2002 sa píše: „Pred časom, keď už bola Tlačová rada Slovenskej republiky (TR SR) ustanovená, neprešiel v Národnej rade SR tlačový zákon, ktorý chcel upraviť vzťahy médií a verejnosti zákonom. Ukázalo sa, že sme už ďalej, a spôsob etickej samoregulácie získava na dôvere.“

Bez úmyslu dotknúť sa cti vážených „radných“, napospol osobností slovenského spoločenského života: na základe čoho TR naformulovala toto sebavedomé vyhlásenie? Sumarizovala poznanie jej členov zo súkromného čítania novín? Alebo svoje oficiálne pôsobenie? Čím je citované konštatovanie z pera TR bližšie k pravde než povedzme tvrdenie, že fungovanie TR ako „samoregulačného inštitútu“ pôsobí skôr ako aliby pre médiá a novinárov. Teda že inštitúcia, bežná v demokratickom svete, existuje aj na Slovensku, ale že žiadne vážne prípady porušenia profesionálnej etiky v priebehu viac než roka ešte ani raz nezaznamenala. Ba vlastne ani len „nemusela“ riešiť!

Usudzujúc z našich periodík, Slovensko je poľutovaniahodným klbkom problémov a neúspechov, život sa odvíja od každodenných káuz a ak je, napríklad, reč o politike, tak tá je súvislým príbehom porušovania dobrých mravov, elementárnych zásad, všeobecne uznávaných noriem a zdravého rozumu. S jedinou výnimkou. Keď to hodnotíme podľa konania a výsledkov Tlačovej rady, z hľadiska profesionality a etiky je u nás jediným fungujúcim a bezproblémovým odvetvím - slovenská žurnalistika.

Peter Štefanka, vysokoškolský študent

gabriel // 5:49 AM

______________________

27/02/03 Zákon, verejný záujem, profesionalita

V sobotu sa začalo v denníku SME ďalšie kolo "mediálnej" kauzy: odpočúvanie telefónov. Kauza žije vlastným životom, je to ale zdravý život? Denník SME, Národná obroda aj TV Markíza (v sobotu aj pondelok 15.- 17.2.) zverejnili úryvky textov, ktorých zdroj označili ako odposluch telefonických rozhovorov a textových správ sms.

1. Všetky tri menované médiá tieto texty zverejnili ešte predtým, než sa potvrdila ich autenticita. V prvých vydaniach (sobota, pondelok) novinám nik nepotvrdil, že takéto telefonické rozhovory viedol, resp. autenticita niektorých nebola potvrdená dodnes, ba dokonca bola jedným z aktérov spochybnená. Podkladom na zverejnenie boli tri popísané strany od anonyma, ktoré vyzerali ako spracovanie odposluchov. Redakcie však nemali dostatočne silný dôvod usudzovať, že sú autentické (žiaden takýto dôvod neuviedli; čo by mal byť prvý predpoklad zverejnenia. Zverejnili ich.

2.. Sú tri možnosti. Ide o predpisy legálne (súdom povolených) rozhovorov, ide o nelegálne odposluchy, ide o podvrh. Ale text, ktorý obdržala redakcia SME, môže byť dokonca kombináciou viacerých možností: napr. nejaké odposluchy boli, akurát sa "prikrášlili" alebo neexistujúce pridali. Autor, ktorý si vybral denník SME, spáchal trestný čin v každom z týchto prípadov. Ak denník SME zverejnil podvrhy, nechal sa napáliť a napálil aj čitateľov - očividne bez toho, aby sa pokúšal potvrdiť autenticitu ešte pred zverejnením (texty dostali v piatok, zverejnili hneď v sobotu). V takomto prípade porušil zákon voči mnohým subjektom, prinajmenšom poškodil dobré meno viacerých osôb a inštitúcií. Ak denník SME zverejnil prepisy legálne uskutočnených rozhovorov, tiež porušil zákon, pretože tieto informácie sú v režime utajenia. Ak denník SME zverejnil nelegálne odposluchy, pravdepodobne sa stal priamym aktérom trestnej činnosti, jedným z reťazca tých, ktorí úmyselne páchali nezákonnú činnosť s cieľom nelegálne získané odposluchy použiť verejne a niekoho poškodiť.

3.. Niekedy môžu médiá porušiť zákon, ak je to vo verejnom záujme. Všetky údajné rozhovory (s výnimkou jedného, pánov Badžgoňa a Palacku) viedli osoby, ktoré môžeme označiť za súkromné (v niektorých prípadoch sa médiá ani nepokúsili vypátrať, o koho vlastne ide, ako v prípade istého pána Zvaru). Nie sú to ústavní činitelia, nie sú to verejní činitelia. Obsah rozhovorov a správ tak, ako boli zverejnené, nie je dôkazom ani velezrady, ani páchania trestnej činnosti ani inej činnosti, ktorej mediálne odhalenie aj za cenu prekročenia zákona je vo verejnom záujme. Denník SME zverejnil tieto rozhovory (zasiahol do súkromia) bez toho, aby "vypátral" a doložil konkrétny nezákonný kontext, ktorý by mohli tieto texty dokazovať – vrátane údajného rozhovoru jediného verejného činiteľa v nich, Gabriela Palacku. Bez toho ide však o zásah do súkromia bez odôvodnenia o verejnom záujme. Domnievam sa, že napríklad telefonát súkromných osôb, ktoré naznačujú, že s politikmi hovoria o personálnych nomináciách, nie je dostatočným dôvodom na vážne porušenie zákona zo strany médií (prezradenie utajovanej skutočnosti, resp. zverejnenie nelegálneho odposluchu). Napríklad textová správa jedného podnikateľa a neznámej osoby, ako táto bude spávať s európskymi fondami, nie je sama ničím výpovedná, pokiaľ nám noviny nepredložia, čím dané osoby participujú na európskych fondoch a predovšetkým: pokiaľ to nepodložia vážnym faktami, silnými indíciami o ich nezákonnej činnosti...

4.. Akcent médií. Prvou reakciou médií na získané informácie bola snaha získať politické reakcie. Až v druhom rade ich pozornosť smerovala tam, kde by to bolo logické: teda na políciu. Tak sme sa dočítali, čo si o tom "myslia" poslanci Kaliňák, Martináková, Bugár, Hort a ďalší... ale nezaznamenal som žiaden rovnako silný tlak na to, aby verejnosti povedali jasné slovo polícia, vyšetrovatelia, prokuratúra, ministerstvo vnútra. Ak nejde o podvrh, je to veľmi vážna vec: kriminálna činnosť páchaná pravdepodobne organizovanou skupinou. Päť dní denník SME zisťuje, kto je pán Badžgoň, či je kamarát s SDKÚ, ale nevidím, že by sa novinári s rovnakou intenzitou usilovali "tlačiť" na oficiálne orgány - políciu. Mimochodom, ak by to teoreticky chcel celé "spískať" pán Badžgoň, podarilo by sa mu slušné PR: stala sa z neho verejne známa osoba s imidžom vplyvného muža a zatiaľ nič nenaznačuje, že by mu zverejnené informácie nejako ublížili (imidžovo ani trestnoprávne). Je to rovnako dobrá teória, ako mnoho iných. My totiž napríklad nevieme, a žiadne informácie tohto druhu médiá po 5 dňoch živenia kauzy doteraz nevypátrali, že tento pán je skutočne taký vplyvný, ako to chcú naznačiť odposluchy. Možno je, ale možno sa len trochu vyťahuje pred známymi, aby zvýšil svoju prestíž.

5.. Politické sympatie médií? Denník SME to od začiatku postavil ako "kauzu SDKÚ". Ešte aj TV Markíza a NO zaznamenali, že údajné rozhovory sa týkajú (aj) predstaviteľov či prostredí SDKÚ, KDH, SDĽ. Denník SME dokonca použil pozoruhodný "chmat". Jeho redaktorka sa v rozhovore s p. Badžgoňom 19.2. opýtala takto: "Najviac sa médiá chytili vášho rozhovoru s Gabrielom Palackom..." Nie je to pravda. Pravda je taká, že prioritne práve tohto rozhovoru sa chytilo SME. Práve tento denník akcentoval výlučne telefonát pánov Badžgoňa a Palacku, v sobotu i v pondelok. Ako NO, tak aj TV Markíza a potom aj ďalšie noviny uverejnili tento "rozhovor" v jednom rade s viacerými úryvkami iných osôb. Čo bráni byť denníku SME korektným a povedať: "Nám sa zdá, že najvážnejším v celej veci je váš rozhovor s Palackom"... Ak na to má naozaj pádne dôvody, má na to aj právo a je to aj profesionálne, aj poctivé. Inak je to kampaň.

Peter ŠTEFANKA, vysokoškolský študent /napísané 20. 2. 2003/

gabriel // 7:09 AM

______________________

14/01/02 Andrej Ďurkovský a „jeho“ novinári

Komunálne voľby nám opäť čosi prezradili o niektorých našich politikoch, ale aj novinároch. Voliči, čitatelia či diváci by na udalosti spred volieb nemali zabudnúť.

Najcennejšou trofejou volieb bol post bratislavského primátora. Viaceré slovenské média neodolali a buď prispôsobili svoje spravodajstvo vlastným osobným názorom, respektíve názorom svojich vydavateľov, alebo sa ulakomili a za určitú nadprodukciu si dali zaplatiť. Nech to bolo akokoľvek, výsledok bol u týchto médií podobný.

Podľa mimovládnej organizácie zaoberajúcej sa monitoringom elektronických médií
MEMO ’98 sa Televízia Markíza vo svojom spravodajstve venovala hlavne kandidátovi za koalíciu KDH-ANO-DS-DÚ-SZS Andrejovi Ďurkovskému. O zábavných programoch (pozri foto dole) nehovoriac. Ako sa k tomu už vyjadrili viacerí komentátori, zdá sa, že spojenie Markíza-ANO-politika naďalej spoľahlivo funguje.

V Markíze blízkom denníku Národná Obroda podporila Ďurkovského jedna jeho redaktorka v komentári ešte v októbri. To je úplne v poriadku, ak spravodajstvo ostáva vyvážené. Neostalo. Ďurkovský dostal na rozdiel od svojich protikandidátov týždeň pred voľbami priestor vo veľkom rozhovore. Navyše bol často predstavovaný ako „horúci“ kandidát (aj tu i tu) aj pred tým, ako boli zverejnené pre Ďurkovského priaznivé čísla predvolebného prieskumu.

Týždenník Profit sa venoval komunálnym voľbám v posledných štyroch číslach dvoma stranami. Obe patrili rozhovoru s Andrejom Ďurkovským, ktorý bol uvedený ako kandidát na bratislavského primátora a zároveň človek, ktorý „o všeličom rozmýšľa už dlho.“ Inak v nedávnom stĺpčeku (15.11.) šéfredaktor Profitu medzi iným vysvetľoval aj to, že „spolu s čitateľmi chce Profit hľadať pravdu.“ Aká je pravda o uprednostňovaní jedného kandidáta?

Masívnu podporu Ďurkovskému - ako doterajšiemu starostovi bratislavského Starého mesta - ako aj iným kandidátom KDH v Bratislave poskytli aj Staromestské noviny (respektíve ich dvojička s rovnakým obsahom Bratislavské noviny), ktoré boli financované daňovými poplatníkmi Starého mesta. Napriek tomu to boli celkom anonymné noviny, ktoré ani len v tiráži neuvádzali svojich tvorcov či šéfredaktora. Jednostrannosť (pozri komentatívny článok k zoznamu kandidátov, nadmerný priestor pre kandidátov KDH, či uverejnenie podporných listov pre Ďurkovského) týchto novín doručovaných bezplatne do všetkých schránok Bratislavčanov priviedla dokonca politikov z mestskej koalície SDKÚ-SMK-ANO-DS k de facto krádeži loga a dizajnu novín a vydaniu vlastnej straníckej verzie pod mierne zmeneným názvom.

Čo s tým? Na jednej strane by sa mali Bratislavčania domáhať u pána Ďurkovského vysvetlenia, čím si tak zaviazal niektoré médiá, čo poskytol alebo bude musieť poskytnúť novinárom za ich protislužby. Ešte dôležitejšou úlohou bude preskúmanie zneužitia verejných peňazí na stranícke účely v prípade Staromestských/Bratislavských novín.

Na druhej strane by čitatelia, diváci a inzerenti vyššie menovaných médií mali klásť otázky ich vydavateľom ohľadom jednostranného spravodajstva. Pri nedostatočných odpovediach majú vždy šancu – prejsť ku konkurencii s kvalitnejšími správami.

Gabriel Šípoš, Slovak Press Watch
gabriel // 8:29 AM

______________________

08/11/02 Majský a „jeho“ novinári II

Predstavte si, že Vaša známa Vám odporučí jednu reštauráciu ako výborný tip. Zakrátko reštauráciu navštívite. Pri prezeraní jedálneho lístka zistíte, že oná známa je vlastníkom tejto prevádzky, čo Vám ale pri chválení reštaurácie nepovedala. Čo si o nej pomyslíte? A ako sa zmenia Vaše očakávania o kvalite jedla a servisu? Neboli by ste radšej, keby Vám to známa sama povedala, keď Vás do svojej reštaurácie lákala?

Konflikt záujmov Vašej fiktívnej známej spočíva v tom, že z Vašej návštevy jej reštaurácie má ona evidentný prospech, teda objektívnosť jej odporúčania mohla byť narušená. Podobne konflikt záujmov novinárov médií vlastnícky prepojených na Jozefa Majského z minulého týždňa spočíval v tom, že mali informovať o osobe, ktorá im dáva (alebo pred časom dávala) prácu.

Konfliktu záujmov sa v tomto prípade vyhnúť nedalo, ale dalo sa mu čeliť. Jednoducho konzumentom správ o svojom vzťahu povedať a dať im šancu ohodnotiť nezaujatosť informovania dotknutých médií. V reakciách uverejnených v tomto denníku predstavitelia
Profitu, Twistu a SME (Petit Press) tvrdili, že sú editorsky nezávislí na svojich (u SME bývalých) majiteľoch. To všetci radi počujeme. Lenže ak nám tieto médiá svoj vzťah k Majskému zakrývajú, nakoľko možno ich slovám o nezávislosti veriť? A hlavne: ako vôbec môžeme posudzovať nezávislosť novinárov a rozlišovať tých dôveryhodných od nedôveryhodných, ak dobre nepoznáme ich konflikty záujmov? Predsa sami nezávislí novinári majú motiváciu o sebe povedať čo najviac a tak svojim čitateľom, poslucháčom či divákom uľahčiť hodnotenie ich nezávislosti.

Inak strety záujmov môžu mať rôzne úrovne. Písanie o majiteľovi je trochu iné od písania o bývalom majiteľovi, či o majiteľovom synovi, atď. Preto podľa mňa najsilnejším konfliktom teraz podliehali Profit a Twist . V prípade SME povinnosť informovať o bývalom prepojení Majský-VMV-SME nastala najneskôr vtedy, keď denník začal podrobne vymenúvať Majského bývalé podnikateľské aktivity. To isté platí pre Národnú Obrodu, na ktorú som v predchádzajúcom článku pozabudol. Aj v jej bývalom vydavateľovi, firme Mirox, s.r.o., bol ešte v júni 2002 akcionárom aj Majského Sipox Holding. Obroda taktiež svoje bývalé prepojenie svojim čitateľom zatajila. Domino fórum, ktoré Majský cez VMV taktiež spoluvlastnil, zatknutiu podnikateľa venoval na rozdiel od podrobných materiálov SME či Obrody dva krátke úvahové články, teda ja osobne by som im neoznámenie vzťahov s Majským až tak nevyčítal. Na druhej strane informovanie svojich čitateľov o týchto skutočnostiach by určite bolo vítaným krokom k vyššej dôveryhodnosti a kultúre, po ktorej u politikov aj tento týždenník tak často volá.

Zhodou okolností tento konflikt záujmov spojený s Jozefom Majským zasahuje (snáď okrem Obrody) podľa mojej mienky ľudí patriacich k najbystrejším a najprofesionálnejším novinárom na Slovensku. O to viac je súčasný prešľap smutným svedectvom úrovne slovenskej žurnalistiky. Ťažko veriť, že v ostatných národných či regionálnych médiách sú na tom eticky lepšie. Koľko krát ste u našich novinárov videli uvedený tzv. disclosure, teda upozornenie na ich konflikt záujmov? V USA sa nedávno diskutovalo o etike známeho ekonóma a zároveň komentátora The New York Times Paula Krugmana, či dostatočne objasnil čitateľom fakt, že bol kedysi za slušné peniaze externým poradcom neslávneho Enronu, no zároveň kritizoval Bushovu administratívu za úzke prepojenie s manažmentom tejto teraz už zkrachovanej firmy. Na Slovensku podobné upozornenia redakcií, či doteraz ani debaty o nich, nevidno. Naozaj nie je čo čitateľom objasniť?

P.S. Ospravedlňujem sa za svoje nepravdivé tvrdenie, že Twist prvý krát odvysielal správu o Majského zatknutí takmer 15 hodín od prvej správy agentúry SITA. Podľa jeho archívov malo Rádio Twist tú správu vo vysielaní skôr, ráno o 9.00 v utorok 22.októbra 2002 - takmer 12 hodín po prvej agentúrnej správe.

Gabriel Šípoš, Slovak Press Watch
gabriel // 7:18 AM

______________________

25/09/02 TV Markíza ako etický problém

Televízia Markíza ako podnik – médium stojí v prvej línii. Je otvoreným priestorom o to viac, že viacero jeho bývalých headlinerom (Lintner, Černá) na čele s bývalým riaditeľom sa pravdepodobne stanú súčasťou vládnej koalície. A to je otvorený priestor celkom inej kvality, teda, mal by byť, aby som bol presný. Preto alibistické postoje predstaviteľov ANO, ako aj vedenia televízie neobstoja ani v prípade, ak sa žiaden zákon neporušuje. Je legitímne vlastniť televíziu. V podniku ako Markíza je ale nelegitímne (nemožné) priamo ovplyvňovať tvorbu spravodajstva. Lenže: Využijúc slogan relácie televízie, na Slovensku je to tak... Namiesto toho, aby Markíza ako podnik išiel príkladom ostatným v dodržiavaní neformálnych (etických) pravidiel televízneho žurnalizmu, správa sa podľa hesla: „Koho chlieb ješ, toho pesničku spievaj.“ Je legitímne, ak sa na kampani ANO zúčastňovali moderátori Markízy, pretože sa netvárili, že vytvárajú televízne spravodajstvo. Ale je nelegitímne, ak sa v televíznom spravodajstve tvorí PR kampaň ANO. Od hrubých prešľapov (V spravodajskom príspevku pojednávajúcom o probléme zdravotníctva dostane priestor expert ANO – absolútne legitímne, ale vzápätí sa na obrazovke ako súčasť príspevku objaví diagram štruktúry reformy podľa ANO. ) až po veľmi inteligentnú manipuláciu (Daniel Krajcer v poslednej predvolebnej relácii Sito, kde po otázke v tematickom kole smerovanej Pavlovi Ruskovi odriekaval programové tézy súvisiace s preberaným problémom. Ostatných hostí sa pýtal inak štruktúrovanou otázkou.).

Nazdávam sa, že spôsob prezentácie nejakej idey v televízii, je problémom etickým. Žiaden zákon nemôže prikázať, čo sa má a čo sa nemá vysielať. Ide skôr o hľadanie schodnej cesty. Preto postoj novinára ako do určitej miery predstaviteľa slobodného povolania, je postojom etickým. Ide o spôsob, o otázku: AKO prezentujem posolstvo?

„Žiaden zákon som neporušil.“ tvrdil pred nedávnom Pavol Rusko. V prvej televíznej diskusii s predstaviteľmi parlamentných strán už svoj postoj ospravedlňoval, čo je určite chvályhodné. Na druhej strane ale takéto ospravedlnenie bolo prezentované ako priznanie nenáležitých reakcií na oprávnenú kritiku etiky v spravodajstve TV Markíza. Ospravedlnil sa Pavol Rusko, ale nie televízia. Podstatné totiž je, aby k ďalším public relations aktivitám nedochádzalo vo formátoch, kde nemajú čo hľadať. Je to otázka pre niekoho iného. Myslím, že je dôležité, aby takúto otázku vôbec mal kto položiť a aby odpoveď na ňu aj niekoho zaujímala. Iba vtedy sa ňou adresát otázky bude vážne zaoberať.

Michal Németh, filmový kritik a novinár


gabriel // 2:55 AM

______________________

Dlhšie analytické príspevky: Na tejto stránke sa budú objavovať komentáre vlastné či od pozvaných hostí na žurnalistické alebo ekonomické témy.
gabriel // 2:19 AM

______________________


This site is powered by Blogger because Blogger rocks!









Slovak Press Watch



Hlavna stranka

O projekte

Listy citatelov

Linky

Kontakt
slovakpresswatch@hotmail.com